Si krásny, ale prepáč .... smrdíš.

Vône sa mi veľa krát spájajú so zážitkami, spomienkami, ľuďmi i miestami. Keď sa na Vianoce pečie, spomeniem si vždy na starkú. Keď v drogérii privoniam k voňavkám, ktoré som používala ako pubiška, znova mám na chvíľu násť a chystám sa na disku, keď vytiahnem zo skrine tričko, ktoré som tu ešte neprala, som na chvíľu doma. Občas sa na ulici otočím, lebo niekto použil parfém, ktorý má moja kamoška. Tie krátke momenty sú pre mňa zároveň cestou v čase a priestore. Keď kráčam New Yorkom, zamýšľam s nad tým, ako sa budem v spomienkach prenášať sem. Nie je jednoduché definovať toto mesto, ktoré je plné rôznych vôní, ale ... väčšinou mi smrdí, áno, SMRDÍ. Je to kombinácia pripáleného mäsa v pouličných stánkoch s občerstvením, výfukových plynov z metra, potu a moču. Po každej ceste metrom mám chuť skočiť do sprchy. Nečudujem sa, že ľudia trávia veľa času vo voňavých nákupných centrách, Starbuckse, dezinfikujú si ruky ako posadnutí a nevetrajú.... Ale aby som nebola úplne nespravodlivá, sú miesta, ktoré mi voňajú. Taký Central Park teraz vonia ako jeseň doma napríklad. A možno ešte nájdem niečo. A prinajhoršom, keď budem chcieť doma spomínať, pripálim rezne. 

Chceš KeepCup? Keep walking!

Plastové a papierové poháre, šálky, taniere, misky, príbor, tašky, vreckovky, utierky, uteráky, nohavičky, papuče, noviny, soľ, cukor, majonéza, kečup, miešatká ... a to všetko prispieva k neskutočnému množstvu odpadu, ktoré toto mesto vyprodukuje. Občas sa zatáram aj do uličiek, ktoré nie sú akurát určené pre oči turistov. A tam ležia vrecia, plné na prasknutie (ani nechcem vedieť, kam to vozia). A je to škoda. Som jedna z tých, čo si v jedálni vezmú porcelánový tanier a kovový príbor. Sklenený pohár alebo miska, to ani nie je možnosť. A keď nápoj, tak v pollitrovej PET fľaši alebo v povoskovanom pohári. Recykluje sa tu, áno. Máme kontajnery na plastové fľaše, konzervy a biely kancelársky papier (žltý poznámkový papier z bloku, ktorý tu frčí u študentov sa nerecykluje). To je všetko. Na samom vrchu môjho nákupného zoznamu sa teda ocitol pohár na teplé nápoje. Doma mám taký šikovný KeepCup, čo som dostala od Ajky P. Je výnimočný nielen tým, že je pekný, ale aj tým, že je ľahký na prevláčanie. Tu som v obchodoch našla len samé sofistikované ťažké a veľké termosko-poháre. A tak hybáj na internet zháňať overený produkt. Na stránke danej firmy som sa s nadšením vyhrala s farebnými kombináciami. Moja radosť skončila pri žiadosti o platbu....tak reku, idem si ja po to radšej peši. Našla som si šikovne cez store locator adresu najbližšieho obchodu. Volalo sa to The Bluebird Coffe Shop a adresa, ktorú som si odpísala bola, 72 E 1 ST New York. Moja interpretácia adresy bola, že je to na rohu 72 ulice a 1 Avenue. No to samozrejme pre mňa znova, čo by kameňom dohodil. Prišla som teda na 72. ulicu a 1. avenue a tam nič. Chodila okolo celého bloku, po ulici. A vošla som do obchodu, kde sa tvárili, že o tom v živote nepočuli. Ach jaj. ... Našťastie som stretla cudzinku, milú fínku, ktorá to hodila do svojho iPhonu a oznámila mi, že 72 je vlastne číslo domu a je to na 1. ulici a 1. avenue....(nadávam si ešte stále po slovensky). Vzdať som sa nemienila. Som sa prešla a povozila. Našla. A mali, posledné dva poháre a skvelú kávu a atmosféru. KeepCup sa v USA nestal trendom. Škoda. Veľa ľudí mi ho "závidí", ale koľkí z nich by kvôli nemu prešlo 71 ulíc, to nevedno. Mne to stálo za to. Dostala som sa tam, kam by som nezablúdila ináč, len omylom. A s heslom "Chceš KeepCup? Keep walking". Vrelo odporúčam a aj na precvičenie materinského jazyka, aj keď nie práve vybraných slov.

Harlem ...

... a cesta do supermarketu. 

červenou moja cesta do Harlemu

Raz po škole som dostala taký nápad, že sa idem prejsť. Krásne počasie, teplúčko, škoda sedieť za počítačom. A keďže potraviny sú v okolí dosť drahé, vybrala som sa smerom k najbližšiemu veľkému supermarketu. Volá sa Target a je to niečo ako naše Tesco. Na webe som si pozrela najbližšiu adresu a potešila som sa, že na 117 ulici, ibaže východnej strane Manhattanu, čo je na mape "čo by kameňom dohodil", pre mňa, zvyknutú chodiť. Ja bývam na západnej a keď som na "intráku", tak sa pohybujem od 96. po 125. ulicu, aby ste mali predstavu. A pokiaľ neviete, o čom píšem, tak vás vzdelám. Manhattan je navrhnutý veľmi múdro, ako mriežka ulíc. Horizontálne sú od spodnej časti vzostupne číslované Streets (East a West) a vertikálne sú Avenues (napríklad taká Piata Avenue, hmm). V praxi to znamená, že Avenue sa ťahá celým Manhattanom a na spodku je to úplne zazobaná ulica a na vrchu môže žiť chudoba. A vždy viem, napríklad v metre, že keď sa čísla ulíc zväčšujú, idem mestom nahor (domov) a keď sa zmenšujú, idem do školy napríklad. My chodíme zo zastávky W 125 a vystupujeme na W 34, čo metrom trvá asi 20 minút. ... To bola taká malá vsuvka. ... naspäť k príbehu. Ako som tak vyšla (konečne v rifliach a teniskách) von, zistila som, že nemám mobil a ani mapu metra. Ale mám mapu mesta a foťák :) Moja lenivosť mi nedovolila vrátiť sa späť a tak som šla. Časť mesta, do ktorej som sa ponorila, sa volá Harlem. Vycvičená po africky, som sa tvárila, že presne viem, kam idem, stále rovno a na konci do prava. No ale výška budov sa začala zmenšovať, uličky zužovať, obyvateľstvo čokoládovieť. Až som zistila, že som na ulici, ktorá je síce fascinujúca (hudba, jedlá, jazyky, vône, architektúra), ale som biela a jediná biela. Napadlo mi, že naskočím na bus. Tak som sa chvíľu aj viezla. Len som bola tiež ako jednorožec a tie pohľady boli miestami neznesiteľné. Ale vedela som, že som na tej istej ulici, z ktorej som vyrazila, takže som si povedala, že prinajhošom budem utekať naspäť alebo sa voziť autobusmi, ktorých smer a cieľ cesty som ale nevedela identifikovať. Bola som už dosť ďaleko, tak mi napadlo, že sa nevzdám a do toho supermarketu dorazím, aj keby čo bolo. Sa budem vracať, nie?! Najlepšie sa mi zdalo vziať to skratkou cez ďalšie ulice. No, a ocitla som sa vo filme. Ľudia posedávajúci na schodoch pred domami, pletúci vrkôčiky, fajčiaci trávu, hluční a farební. No ale vďaka mojim africkým skúsenostiam sa im zrejme zdalo, že som sa vydala za nejakého spoluobčana a kráčam domov zo šichty. Navonok som možno kľudná bola, ale vnútri to taká sranda nebola. Moja nová kamarátka Nicky je z Kapského mesta a naučila ma myslieť pozitívne (sčasti samozrejme). A tak som si opakovala v hlave, že tu žijú dobrí ľudia, ktorí mi nechcú ublížiť. Zvrtla som aj pár zdravasov, čestne priznávam. Mapu a foťák som ale mala na spodku tašky. Zrazu som zbadala prvého človeka z taškou zo supermarketu. Našla som svoj cieľ, terč, Target. Rýchlo som preletela sortiment, možnosti a keďže sa medzi domami pomaly šírilo šero, vybrala som sa naspäť. Vnútri v bezpečí vysvieteného a umelého dinosaura konzumu, som našla najbližšiu stanicu metra, naučila sa cestu naspamäť a vyrazila. Cestovala som asi najdlhšou možnou trasou, ale hrdá, že som to zvládla. Keď som vystúpila, usmieval sa na mňa mesiac. A na oslavu môjho šťastného návratu som si dala poriadnu večeru a zaspávala s ubolenými nohami. Do Harlemu sa isto vrátim, ale už nie sama.

Pozn. mami, neboj sa.

Rýchlo, veľa a poriadne vydezinfikované

Som v meste piaty deň a prvý krát som sa ráno nevedela zobudiť o šiestej, ako doma. To može znamenať, že si začínam zvykať na časový posun. Prvé pocity z mesta sú, že ma valcuje svojou rýchlosťou a množstvom informácií. Ale keď sa mi cez deň podarí zastať, uvedomujem si, že dievka z Dudiniec kráča po piatej avenue, obeduje v našej univerzitnej jedálni pri Empire state building mrakodrape, prebehne sa v Central parku a som vďačná, že to možem zažívať. A tiež som vďačná za to, že moje ľudské telo a mozog dokáže reagovať na svoje potreby a zastať, prepnúť na autopilota a prestať aktívne počúvať, keď je toho veľa. A som si istá, že si zvyknem. A začala som použivať antibakteriálne prostriedky. Všade to vidno a možete sa mazať, koľko chcete. Vraj to začalo pred pár rokmi. Nerozumela som tomu a dnes ráno som si hodila do tašky malý gel, čo sme dostali v uvítacom balíčku a po vystúpení z mesta som sa vydenzifikovala. Keď sa to stane mojim zvykom, som zvedavá na to, ako budem pokračovať doma, na Slovensku. A ešte, začínam zbierať identifikačné kartičky a pochopila som, prečo sa tu nosia tie obrie peňǎzenky. Aby sa mohli dostať domov, do školy, do roboty ... 

Obe nohy ľavé

Nemôžem sa sťažovať. Vyznám sa odjakživa v supermarketoch, na letiskách, nejak proste chápem logiku ľudí, čo vymysleli systém orientácie na týchto miestach. A som za to naozaj vďačná. Včerajší príchod do New Yorku som zvládla na jednotku. Prišla som v piatok trinásteho o ôsmej hodine večer, presne. Po tom, ako som vystála s ďaľsími neameričanmi rad na imigračnom, a po radostnom zvítaní sa s mojim červeným kufrom som našla cestu von a nadýchla sa sviežeho newyorského vzduchu okolo desiatej hodine v noci. Taxikár ma odviezol v žltom fáre k International House, kde som sa ubytovala na siedmom poschodí, v izbe číslo 26. Piatok 13-teho bol teda pre mňa nie nešťastný deň. V noci ( u nás už ráno) som sa zobudila a išla na vécko. Z kufra som vytiahla ružové papuče z Ikea, ktoré máme doma pre hostí a ktoré som pri odchode chvatne hodila do bočného vrecka. Dala som si ich na nohy a zistila som, že som si zobrala obe papuče ľavé. Spomenula som si, ako v nich takto chodil minule u nás kamarát R.S. a rozrehotala som sa ( sa ti muselo čkať Šrancík). A následne, opúšťajúc izbu som vyrazila poistky. Tak sa začala sobota, 14.9.2013. V tme, s vreckovou baterkou od Táničky (tiež pozdravujem ). Vďaka tomu som si ale v tme počkala na východ slnka. Všetko stálo za to. Ten východ, aj prvý slnečný jesenný deň v meste. Ale o tom inokedy, teraz mám podľa bystrického času polnoc, je čas sa najesť.

Môj prvý FedEx, víza a sen o burgri

foto prebraté od "Pigis"

Píšem, lebo stále nemôžem uveriť, že je to možné. Z New Yorku mi poslali v piatok o 18.40 originály dokumentov, ktoré budem potrebovať k vízovému pohovoru. A do e-mailu mi poslali číslo zásielky, pod ktorým môžem sledovať, kde sa nachádza. V pondelok ráno som zadala číslo a hľa, môj list sa nachádzal vo Viedni. V utorok ráno už ležal na stole v Banskej Bystrici. Mohla som si teda rezervovať vízový pohovor na americkej ambasáde v Bratislave. Po vyplnení formulára, v ktorom som niekoľkokrát potvrdila, že do USA nejdem s úmyslom niekoho zabiť, zneužiť, obchodovať s telom vlastným, cudzím, predávať drogy a podobne (stále nad tým premýšľam, či tí ľudia, čo to robiť idú, zaškrtnú YES) som sa dostala k naplánovaniu dátumu môjho interview. A srdce mi na chvíľu zastalo. Prvý voľný termín bol 9.9.2013, čo bolo na termín môjho odletu v piatok toho istého týždňa trochu riskantné a odvážne. No ale keďže som v tom momente nemohla urobiť nič iné, len si ten dátum a čas rezervovať, urobila som tak a začala som v hlave rovno vymenúvať argumenty, prečo a ako to stihnem. Nedokázala som si ale vylepšiť náladu. Včera mi napadlo, že si ten kalendár pozriem ešte raz (vďaka za vnuknutia). A našla som termín už 19.8.2013. Idem teda a budem stresovať o čosi menej. Akurát, že zaplatím 128 EUR (poštovou poukážkou typu U). Poplatok SEVIS za mňa už uhradili v Amerike, tiež tá istá suma mimochodom. Nálepka v mojom pase a povolenie navštíviť USA a študovať tam teda stojí 256 EUR. No nekúp. ... Keď to všetko vybavím, na oslavu si dám na Dolnej ulici v Banskej Bystrici, v Pigis, poriadny domáci burger za 7 EUR. A budem si užívať low cost americký feeling doma :)

Vybrali ma! - a cesta môže začať

Mám každú chvíľu nejaký sen, odkedy si pamätám. Jeden z nich je aj - vidieť New York. Zažiť, aké to je, keď mesto nikdy nespí, keď na ulici stretávate davy rôznorodých ľudí, keď si môžete kúpiť a objednať, hocičo, keď vám každú chvíľu nejaká časť mesta pripomína nejaký film, seriál, horor. Minulý rok som si pri návšteve University of North Carolina tiež hovorila, že by bolo skvelé, zažiť si štúdium na americkej univerzite. A .... keď sa mi sny plnia, vždy si pomyslím na citát, čo som kdesi počula: "pozor na to, čo si želáš, lebo sa ti to môže splniť." :)

Ale po poriadku. Pracujem v komunitnej nadácii, v septembri to bude 10 rokov. A prvá komunitná nadácia vznikla v USA v roku 1914. Takže sa všetky ďalšie učili a učia od amerických komunitiek. A ľudia, organizácie, nadácie a samotná americká vláda radi podporujú ľudí, ktorí sa chcú učiť. A takto som sa vďaka mojej drahej šéfke dostala k informácii, že Center on Philanthropy and Civil Society so sídlom v New Yorku ponúka ľuďom z celého sveta štipendiá na štúdium a ďalší rozvoj v tomto obore. Program, cez ktorý som sa príhlásila prvý krát v roku 2011 sa volá Emerging Leaders International Fellows Program. Na prvý pokus ma nevybrali v druhom kole (môj research proposal nebol dosť competetive - no, ani sa nečudujem, veď som ani nevedela, ako má vyzerať, radil len Mr. Google). V roku 2012 ma vybrali a zúčastnila som sa na inom programe v USA (Youth Leadership Program with Central Europe), takže 2 cesty do Ameriky sa mi zdali príliš. Povedala som si, že pokiaľ budem môcť, v roku 2013 sa prihlásim. Prišiel čas prvej uzávierky prijímania žiadostí, ktorú som nestihla. Predĺžili ju. Povedala som si, že je to znamenie. Ale odohrával sa vo mne súboj "mám-nemám", tak som sa ROZHODLA, že nie a vymazala celú zložku s názvom NYC z môjho počítača (nechcelo sa mi, moja Lenivosť sa niekedy veľmi často presviedča). No a potom prišiel mail, v ktorom mňa Mrs. Adolfovu osobne vyzvali, nech podám žiadosť a všetky tie papiere. Povedala som si, že väčšie znamenie už nemôžem čakať. A tak som to všetko odznova napísala, pozháňala a poslala. A vybrali ma! To znamená, že som dostala štipendium, ktoré pokryje moje náklady na školné, bývanie, zdravotné poistenie, víza, transport a čiastočne jedlo. No a dňa 31.7.2013 som si zakúpila letenku. A táto cesta mojej životnej etapy môže začať.V období od 13.9.2013 do 8.12.2013 sa zo mňa stane obyvateľka New Yorku. Bývať budem priamo na ostrove Manhattan a do školy budem chodiť na City University of New York. Miešajú sa vo mne rôzne pocity, ale ten, čo prevláda, je radosť. Snívam ďalej. A som rada, že sa nebojím snívať.