Nemôžem sa sťažovať. Vyznám sa odjakživa v supermarketoch, na letiskách, nejak proste chápem logiku ľudí, čo vymysleli systém orientácie na týchto miestach. A som za to naozaj vďačná. Včerajší príchod do New Yorku som zvládla na jednotku. Prišla som v piatok trinásteho o ôsmej hodine večer, presne. Po tom, ako som vystála s ďaľsími neameričanmi rad na imigračnom, a po radostnom zvítaní sa s mojim červeným kufrom som našla cestu von a nadýchla sa sviežeho newyorského vzduchu okolo desiatej hodine v noci. Taxikár ma odviezol v žltom fáre k International House, kde som sa ubytovala na siedmom poschodí, v izbe číslo 26. Piatok 13-teho bol teda pre mňa nie nešťastný deň. V noci ( u nás už ráno) som sa zobudila a išla na vécko. Z kufra som vytiahla ružové papuče z Ikea, ktoré máme doma pre hostí a ktoré som pri odchode chvatne hodila do bočného vrecka. Dala som si ich na nohy a zistila som, že som si zobrala obe papuče ľavé. Spomenula som si, ako v nich takto chodil minule u nás kamarát R.S. a rozrehotala som sa ( sa ti muselo čkať Šrancík). A následne, opúšťajúc izbu som vyrazila poistky. Tak sa začala sobota, 14.9.2013. V tme, s vreckovou baterkou od Táničky (tiež pozdravujem ). Vďaka tomu som si ale v tme počkala na východ slnka. Všetko stálo za to. Ten východ, aj prvý slnečný jesenný deň v meste. Ale o tom inokedy, teraz mám podľa bystrického času polnoc, je čas sa najesť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára