Harlem ...

... a cesta do supermarketu. 

červenou moja cesta do Harlemu

Raz po škole som dostala taký nápad, že sa idem prejsť. Krásne počasie, teplúčko, škoda sedieť za počítačom. A keďže potraviny sú v okolí dosť drahé, vybrala som sa smerom k najbližšiemu veľkému supermarketu. Volá sa Target a je to niečo ako naše Tesco. Na webe som si pozrela najbližšiu adresu a potešila som sa, že na 117 ulici, ibaže východnej strane Manhattanu, čo je na mape "čo by kameňom dohodil", pre mňa, zvyknutú chodiť. Ja bývam na západnej a keď som na "intráku", tak sa pohybujem od 96. po 125. ulicu, aby ste mali predstavu. A pokiaľ neviete, o čom píšem, tak vás vzdelám. Manhattan je navrhnutý veľmi múdro, ako mriežka ulíc. Horizontálne sú od spodnej časti vzostupne číslované Streets (East a West) a vertikálne sú Avenues (napríklad taká Piata Avenue, hmm). V praxi to znamená, že Avenue sa ťahá celým Manhattanom a na spodku je to úplne zazobaná ulica a na vrchu môže žiť chudoba. A vždy viem, napríklad v metre, že keď sa čísla ulíc zväčšujú, idem mestom nahor (domov) a keď sa zmenšujú, idem do školy napríklad. My chodíme zo zastávky W 125 a vystupujeme na W 34, čo metrom trvá asi 20 minút. ... To bola taká malá vsuvka. ... naspäť k príbehu. Ako som tak vyšla (konečne v rifliach a teniskách) von, zistila som, že nemám mobil a ani mapu metra. Ale mám mapu mesta a foťák :) Moja lenivosť mi nedovolila vrátiť sa späť a tak som šla. Časť mesta, do ktorej som sa ponorila, sa volá Harlem. Vycvičená po africky, som sa tvárila, že presne viem, kam idem, stále rovno a na konci do prava. No ale výška budov sa začala zmenšovať, uličky zužovať, obyvateľstvo čokoládovieť. Až som zistila, že som na ulici, ktorá je síce fascinujúca (hudba, jedlá, jazyky, vône, architektúra), ale som biela a jediná biela. Napadlo mi, že naskočím na bus. Tak som sa chvíľu aj viezla. Len som bola tiež ako jednorožec a tie pohľady boli miestami neznesiteľné. Ale vedela som, že som na tej istej ulici, z ktorej som vyrazila, takže som si povedala, že prinajhošom budem utekať naspäť alebo sa voziť autobusmi, ktorých smer a cieľ cesty som ale nevedela identifikovať. Bola som už dosť ďaleko, tak mi napadlo, že sa nevzdám a do toho supermarketu dorazím, aj keby čo bolo. Sa budem vracať, nie?! Najlepšie sa mi zdalo vziať to skratkou cez ďalšie ulice. No, a ocitla som sa vo filme. Ľudia posedávajúci na schodoch pred domami, pletúci vrkôčiky, fajčiaci trávu, hluční a farební. No ale vďaka mojim africkým skúsenostiam sa im zrejme zdalo, že som sa vydala za nejakého spoluobčana a kráčam domov zo šichty. Navonok som možno kľudná bola, ale vnútri to taká sranda nebola. Moja nová kamarátka Nicky je z Kapského mesta a naučila ma myslieť pozitívne (sčasti samozrejme). A tak som si opakovala v hlave, že tu žijú dobrí ľudia, ktorí mi nechcú ublížiť. Zvrtla som aj pár zdravasov, čestne priznávam. Mapu a foťák som ale mala na spodku tašky. Zrazu som zbadala prvého človeka z taškou zo supermarketu. Našla som svoj cieľ, terč, Target. Rýchlo som preletela sortiment, možnosti a keďže sa medzi domami pomaly šírilo šero, vybrala som sa naspäť. Vnútri v bezpečí vysvieteného a umelého dinosaura konzumu, som našla najbližšiu stanicu metra, naučila sa cestu naspamäť a vyrazila. Cestovala som asi najdlhšou možnou trasou, ale hrdá, že som to zvládla. Keď som vystúpila, usmieval sa na mňa mesiac. A na oslavu môjho šťastného návratu som si dala poriadnu večeru a zaspávala s ubolenými nohami. Do Harlemu sa isto vrátim, ale už nie sama.

Pozn. mami, neboj sa.